Približne v čase, keď som začala rozbiehať tento blog (začiatkom septembra) som začala chodiť prvýkrát v živote pravidelne do posilky. Teda chodila som už pred tým pár mesiacov na spinning, pár mesiacov na bodystyling a na niekoľko lekcií pilates ale prvé dve menované veci boli skôr z donútenia, pretože sme na výške mali povinnú telesnú 2 semestre (teraz som za to rada, ale boli časy, keď som si z chuti zanadávala) a s pilates som mala iba krátku aféru, počas ktorej som sa tak maximálne naučila správne dýchať, keď cvičím.
Do fitka chodíme s kamarátkou 4-krát do týždňa – kvôli škole (jej) a iným občasným zádrheľom nemáme vždy “predpísané” jednodňové voľno medzi dvoma cvičeniami, dokonca sme už ťahali aj tri dni za sebou, čo teda rozhodne neodporúčam, ale výčitky svedomia po nečakanom prepade lenivosti a vynechaní niekoľkých dní sú nebezpečná vec :D
Najhoršie je asi vytvoriť si na začiatku nejaký spoľahlivý systém cvičenia – priznám sa, že my ho nemáme doteraz, aj keď máme také to klasické “Dnes cvičíme spodok” a “Dnes cvičíme vršok”. Brucho cvičíme zakaždým aspoň niekoľko setov a momentálne sa snažím nájsť nejaký cvik na šikmé brušné svalstvo, pretože to zanedbávame veľkým štýlom :D Druhá najdôležitejšia partia, ktorej venujeme veľa času a trpezlivosti je samozrejme zadok – zároveň je to zatiaľ asi jediná partia, na ktorej po mesiaci a pol nevidím absolútne žiadne zlepšenie :D Zmena na rukách naopak prišla hrozne skoro, myslím že už po nejakých troch týždňoch bolo vidno pri cvičení a napínaní svalov nejaké menšie výsledky.
Celkovo som ale vôbec nečakala, že sa mi postava začne meniť tak rýchlo. Osobne som nikdy nemala problém s váhou, hranicu 50 kíl som prekročila len dvakrát: raz keď som bola 3 mesiace v Škótsku a raz keď som bola 3 mesiace v Amerike. Na domácej pôjde sa moja hmotnosť pohybuje v rozmedzí 45-47 kíl, takže podvýživa ako lusk :/. Každopádne, vždy som mala pocit, že pri cvičení to majú “lepšie” práve ľudia s nadváhou, pretože majú čo zhadzovať a zmeny pri chudnutí sú podľa mňa viditeľnejšie, než zmeny pri rysovaní. Neviem teda stále, čo z toho je rýchlejšie, ale môžem s určitosťou povedať, že ani pri obyčajnom tvarovaní už chudej postavy nebudete musieť čakať na prvé výsledky príliš dlho a že posilka je rozhodne dobrá pre každého, nie len pre tých, ktorí ju viditeľne potrebujú.
Čo ma privádza k ďalšej veci: Ak by ste ma s kamoškou stretli vo fitku, pravdepodobne by ste nad nami prevrátili oči. Očividne chudnúť nepotrebujeme a náš jediný zjavný účel v posilke je znižovanie sebavedomia 30-ročným mamičkám zhadzujúcim popôrodné kilá. Aspoň teda tak sa niekedy cítim, keď zachytím pohľady iných žien. A ešte keď sa nedajbože spolu na niečom zasmejeme, tak už normálne “vidím” tie myšlienky v ich hlavách: “Bože, to sem tie uhihňané kozy chodia kvôli veľkým zrkadlám?” Akože netvrdím, že necvičíme pred zrkadlami – ono je dobré, keď človek vidí, ako cvičí a môže sa kontrolovať, či mu nepadajú ruky, keď nemajú alebo či pri cvičení zaujíma tú správnu pozíciu (sama som sa už totiž stihla presvedčiť, že niekedy stačí o malinký kúsoček zmeniť nastavenie stroja alebo postavenie rúk či nôh, a hneď to cvičenie cítite na úplne iných partiách) a samozrejme nezaškodí pri cvičení celkovo vyzerať dobre a zdvihnúť si tak sebavedomie ;) Narozdiel od chlapov aspoň nestojíme pred zrkadlom a neobzeráme si naše svaly zo všetkých uhlov (ja som si kedysi myslela, že to robia len v amerických komédiách, ale už pri prvej návšteve fitka som bola vyvedená z omylu :D)
Takže čo som tým chcela povedať je, že neexistuje hmotnosť, ktorá by bola výhovorkou pre cvičenie a posilňovanie. Tak, ako je možné vybrať 200-kilovému človeku správne cviky, aby sa aspoň trochu hýbal, tak je možné vybrať správny tréningový program pre 46-kilové tintítko, aby mohla v lete na kúpalisku vzbudzovať obdiv svojimi vyrysovanými svalmi a nie vychrtlosťou a preliačinou v brušných partiách ;) Tak mi držte palce! :D
PS: Nabudúce už aj autentické fotky :)
Zápisky nutriholičky 