Nutričný špecialista si hľadá prácu: Časť prvá

Ako možno niektorí viete, ešte pred niekoľkými mesiacmi som bola študentkou VŠ a pripravovala som sa na štátnice. Dnes už som úspešnou absolventkou a hrdou majiteľkou veľmi atraktívne znejúceho titulu Nutričná špecialistka. V podstate som prvý človek na Slovensku, ktorý sa k tomuto prívlastku dostal štúdiom – a to je na jednej strane výhoda, na druhej prekliatie.

Momentálne si hľadám prácu a asi ste už dopredu uhádli, ako mi to ide :) Každopádne, rada by som sa s vami o celý tento ‘vtipný’ proces podelila, pretože určite nie som ani prvá ani posledná, ktorá má po niekoľkých mesiacoch evidencie na úrade práce chuť otrepať si hlavu o stenu.

Už hneď na začiatku som na pracovný trh vstupovala s obrovskou nevýhodou: Nebola som zvyknutá pracovať. Zatiaľ čo množstvo mojich rovesníkov už malo niekoľko skúseností s prácou popri škole, ja som do svojho rozvrhu počas štúdia nebola schopná napratať nič iné, než nočné dopĺňanie tovaru v Tescu. Výuku sme mali takmer vždy od pondelka do piatka, prednášky povinné, rozťahané po celom dni. Psychicky aj fyzicky sa to normálne dalo prežiť, aj keď sme samozrejme nadávali, no brigádu už skutočne nebolo kam vopchať.

V júni potom po piatich rokoch skončíte školu a odrazu zisťujete, že máte takmer prázdny životopis a nulové skúsenosti s hľadaním práce. Samozrejme, dalo sa čakať, že v 25 rokoch vás nikto nebude vodiť za ručičku a neponúkne vám ideálny job na zlatej tácke, takže hor sa do roboty: písanie životopisu, motivačných listov, vytvorenie profilov na pracovných portáloch, podanie žiadosti o absolventskú prax, obchádzanie možných zamestnávateľov…ale úplne na začiatok: ujasnenie si priorít. Kde chcete pracovať? Aké sú vaše základné podmienky, ktorých sa nezrieknete? Máte vôbec nejaké očakávania? Ja osobne som teda mala, ale prvá vec, ktorú ľudia z vášho okolia urobia, keď vyleziete z vysokej školy je, že vás promptne zbavia všetkých ilúzií. Dokonca by som prisahala, že niektorí stoja v rade a netrpezlivo vyčkávajú, kedy vás budú môcť slávnostne privítať v drsnej životnej realite:

“…A to si myslíš, že budeš mať akože na výber?”

“Ja na tvojom mieste vezmem prvú robotu, čo mi príde pod ruku a som rád, že mám aspoň niečo.”

“Nechápem, že sa nezbalíš a neutečieš niekam do zahraničia.”

“Máš tam niekoho známeho? Nie? Ani sa neunúvaj.”

Popravde, na väčšinu z týchto vecí prídete aj sami, bez vašich nápomocných “kamarátov”. Horšie je už nájsť niekoho, kto vo vás bude veriť, bude vás motivovať a hlavne nebude zelený závisťou už len pri myšlienke na to, že práve vy by ste mohli byť ten šťastlivec, ktorému sa vo svete podarí preraziť. Ak máte takých ľudí vo svojom okolí, držte sa ich a nepustite. Ostatných nejako odfiltrujte, pretože nízke sebavedomie budete mať po niekoľkých mesiacoch neúspešného hľadania práce aj bez ich pomoci.

A čo samotné hľadanie práce?

Svoj študijný odbor som vždy považovala za pomerne atraktívny, moderný a využiteľný. Už od prvého ročníka nám síce bolo vštepované, že realita je dosť odlišná a že nás rozhodne nečaká jednoduchá cesta, no človek nemôže byť úplný pesimista. Takže som do skutočného sveta vstupovala viac-menej ako realistka so sklonom k optimizmu a tu sú skutočné reality, ktoré na mňa čakali:

Realita č.1: Prečo by mal niekto zamestnávať absolventku VŠ s titulom magister, keď si počas jej štúdia stihli urobiť 3-mesačný výživársky kurz desiatky dievčat so strednou školou a nižšími platovými nárokmi? 

Realita č.2: Prečo by o mňa mali mať záujem výživové poradne, keď tie si vedia zaučiť aj bezdomovca? Niekto, kto vie o výžive viac, než celé vedenie dohromady, pre nich asi nie je ideálne riešenie… Ešte by nedajbože mohol prísť na to, že tie ich tabletky a čaje, čo ponúkajú, sú obyčajný podvod. Ale to vie predsa každý…či?

Realita č.3: Všetky zaujímavé pracovné ponuky, ktoré nájdete na internete, sú tam iba preto, lebo tam byť musia. Drvivá väčšina firiem má už dávno na pozíciu dosadeného šéfovu neter/synovca/vnuka/brata atď. V podstate toto je jedna veľká pravda, o ktorej som už dávno vedela a ktorú sa mi nepodarilo vyvrátiť: Ak sa chcete zamestnať a chcete sa zamestnať dobre (a nie ste informatik), tak jedine cez známeho alebo pomocou nejakého zázraku. Držím palce. 

Keď som si začínala hľadať prácu, tak som si povedala, že to najprv skúsim u nás v Prešove. Mrzí ma, že všetci mladí z východu musia odchádzať na západ, ak sa chcú mať v živote aspoň trochu lepšie. Okrem toho som chcela, aby mal aj niekto na východe šancu ísť za šikovným výživovým poradcom, ktorý sa mu nebude snažiť pchať popod nos nejaké komerčné výrobky a ktorý tu bude nielen pre tých, čo potrebujú schudnúť, ale aj pre tých, čo si nevedia rady napríklad s bezlepkovou diétou, diabetickou diétou, alebo kto naopak potrebuje pribrať po ťažkej chorobe. Ako 25-ročná absolventka som však najprv chcela niekde nabrať  viac skúseností pred tým, než sa do niečoho pustím sama. Viem, že v momente, keď sa zbalím a odídem preč, sa tu už tak skoro nevrátim. Otázka je, ako dlho ešte vydržím sedieť doma a žiť z maminých peňazí, než sa zlomím, vzdám sa svojho sna a pôjdem robiť do banky za okienko, alebo pôjdem skúšať šťastie niekam inam? Alebo sa naštvem a začnem zbierať skúsenosti vo svojej vlastne poradni? :) Väčší napinák ako Búrlivé víno, ale…

Pokračovanie nabudúce! :D

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s