VEDA NIE JE NUDA #2: Vedecká štúdia vs. vlastná skúsenosť

studia vs. skusenostKedysi, keď veda ešte nebola tak vpredu a nemala také možnosti aké má dnes, tak sa ľudia zvykli opierať hlavne o svoje vlastné skúsenosti. Do dnes je to niečo, čo hrá dôležitú úlohu v našom rozhodovaní. Niekedy až príliš dôležitú… Tento článok popisuje tie najzásadnejšie rozdiely medzi osobnou skúsenosťou a vedeckou štúdiou a vysvetľuje, prečo odborná verejnosť kladie taký veľký dôraz na výsledky výskumov a dookola sa nimi oháňa. Existuje však aj niečo, čo majú štúdie aj skúsenosti spoločné – nie je na nich 100% spoľahnutie :) Ale na čo vlastne je?

“A čo si myslíte, že tie vaše štúdie sú neomylné?!”

Keby som chcela spočítať, koľkokrát som počula alebo čítala niečo podobné v internetových diskusiách, tak by mi prsty na rukách určite nevystačili. Jasné, že štúdie nie sú neomylné. Dokonca majú všetky tie omyly a skreslenia, ktoré sa pri uskutočňovaní štúdie môžu vyskytnúť, aj svoje vlastné kategórie a názvy a vedci s nimi vždy rátajú a snažia sa ich odhaliť.

Musia napríklad rátať s tým, že sa ich štúdie zúčastní len určitý typ spolupracujúcich ľudí s odlišnými vlastnosťami, než tí nespolupracujúci, pričom nespolupracujúci ľudia môžu byť všeobecne viac ignorantskí aj ku svojmu zdraviu (tzv. selektívne skreslenie).  Musia si pripustiť aj to, že matky chorých detí si počas štúdie veľakrát skôr spomenú na históriu ich príznakov než matky zdravých detí, ktoré tomu nikdy nevenovali toľkú pozornosť (tzv. recall bias). U štúdií uskutočňovaných na hospitalizovaných pacientoch zasa môže dôjsť k určitému skresleniu v dôsledku pôsobenia faktorov, ktoré týchto ľudí dostali do nemocnice na prvom mieste (tzv. Berksonov paradox) a pod. 

Ale aj v našich vlastných úsudkoch funguje množstvo skreslení, pričom, keďže sa jedná o subjektívny pohľad, je väčšia šanca, že tieto skreslenia nastanú a zároveň aj väčšia šanca, že ich prehliadneme.

O informačnom skreslení hovoríme vtedy, ak veríme, že čím viac zdrojov a informácií máme ako podklad k našim zisteniam, tým sú presnejšie a pravdivejšie. Konfirmačné skreslenie je, keď nevedomky uprednostňujeme tie informácie a interpretácie, ktoré podporujú náš vlastný názor. A tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej…

Tak ako náš vlastný názor, tak ani výsledky štúdií nie sú automaticky do kameňa vytesaný fakt, ale to ani nikto rozumný nikdy netvrdil. Na druhej strane sú tu však ľudia, ktorí kladú svoju osobnú skúsenosť nad všetky štúdie a vedecké poznatky. A to nie je OK. Internet a sociálne siete sú plné tých, ktorí sa bijú za svoju pravdu a presviedčajú ostatných len na základe toho, že na nich daný postup fungoval. Je to najčastejší argument v internetových konverzáciách, ale čo je horšie, je to aj najsilnejšia zbraň mnohých samozvaných výživových “odborníkov”. Ale len preto, lebo vy túto zbraň necháte v rukách:)

Takže je najvyšší čas vysvetliť si, prečo je obrovský rozdiel medzi štúdiou, pod ktorou je podpísaných šesť autorov a medzi osobnou skúsenosťou šiestich ľudí.

Na škole sme na to mali špeciálny predmet Metodológia vedeckého výskumu, ktorý som strašne neznášala :D Z celého výkladu toho, ako fungujú jednotlivé typy štúdií, mi išla prasknúť hlava. Nehovoriac o tom, že vtedy som si myslela, že je to najzbytočnejší predmet na svete. Dnes si to už rozhodne nemyslím, ale určite vás nechcem zaťažovať tou komplikovanou teóriou o jednotlivých typoch štúdie, ich . Tak to skúsim trochu zjednodušiť…

Ako prebieha výskum? Zhruba…

Výskumy vždy začínajú predstavením určitého problému, otázky, na ktorú sa snažíme nájsť odpoveď (napr. Aký je vplyv konzumácie červeného mäsa na vznik rakoviny?) . Aby sme sa k nej dopracovali, vytvoríme si určité hypotézy.

Hypotéza je akýsi náš predpoklad – napr. na základe starších štúdií vyslovíme hypotézu, že zvýšená konzumácia červeného mäsa sa významne podieľa na vzniku určitých typov karcinómov. Nasleduje výskum, ktorým sa budeme snažiť túto hypotézu potvrdiť, alebo vyvrátiť.

Samotnému výskumu ešte predchádza zvolenie vhodnej metodiky (teda spôsobu, akým výskum uskutočníme). Na každý typ výskumu sa hodí iná metodika. Napríklad pri skúmaní vzťahu konzumácie červeného mäsa na vznik rakoviny asi nebudeme sledovaných ľudí kŕmiť mäsom a čakať, kedy dostanú rakovinu. Na druhej strane sú štúdie, pri ktorých je ideálne rozdeliť ľudí do niekoľkých skupín a každej skupine podávať iné množstvo látky (napr. vitamínu C) a skúmať jej vplyv na zdravie (napr. na imunitu).  Dôležité je tiež zvoliť dostatočne veľkú vzorku ľudí (alebo zvierat alebo biologických materiálov a pod.), čím viac, tým ma štúdia zvyčajne väčšiu relevanciu, tým je dôveryhodnejšia.

Nasleduje gro celej štúdie, čiže samotné skúmanie určitých znakov, pokusy, zber dát a pod. Aj tu musíme dávať pozor na množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú kvalitu a dôveryhodnosť štúdie:

  • Diagnostické testy, ktoré pri štúdiách využívame, musia byť dostatočne presné.
  • Veľkú úlohu zohráva aj odbornosť lekára alebo iného vedca – teda v medicíne je to jeho schopnosť používať klinické skúsenosti a zručnosti k správnemu identifikovaniu pacientovho zdravotného stavu, stanoveniu jeho diagnózy, zistenia možných rizík a pod.
  • Dôležitá  je aj úloha samotného pacienta (skúmaného človeka), jeho hodnoty, očakávania, priority…

 

Potom sa konečne dostaneme k výsledkom, ktoré ešte musíme správne interpretovať. Povedala by som, že toto je hlavný bod, kedy sa vedecký výskum na míle vzďaľuje od všetkých experimentov, ktoré na sebe skúšame doma, keď nemáme čo robiť alebo prechádzame existenčnou krízou. Pretože to, že nejaká obrovská, namakaná štúdia za tisíce eur dospie k určitým výsledkom, ešte nič neznamená. Všetky zistenia musia byť analyzované a interpretované s vedomím, že každá štúdia má svoje limity. Vedci musia byť veľmi opatrní pri vyslovovaní záverov. Musia tiež nazhromaždiť množstvo dôkazov z iných zdrojov a štúdií, ktoré pri skúmaní toho istého použili iné postupy. Ako sa dôkazy kopia, vedci môžu začať formulovať teóriu, ktorá zahŕňa rôzne výsledky z rôznych štúdií a vysvetľuje ich komplexný vzťah. 

Ale výskumom to nekončí…

Veľakrát sa stane, že sa pri pátraní po odpovedi na jednu otázku vynorí hneď niekoľko ďalších, ktoré tvoria podklad pre nasledujúci výskum. To je tiež väčšinou uvedené v závere štúdie. To, čo je bežne na topkách a pluskách a podobných oných interpretované ako “Americkí vedci zistili, že….“, je v reálnej štúdií uvedené ako “Zistili sme niečo, ale nakoľko sme boli limitovaní týmto a týmto, musíme byť opatrní pri vyvodzovaní jasného záveru a v danej štúdii budeme ďalej pokračovať s určitými obmenami, pričom nadviažeme na naše sľubné zistenia z tejto štúdie.” Vedecké práce sú proste oveľa opatrnejšie a majú triezvejší pohľad na realitu, než Janko Hruška, ktorý vďaka paleodiéte schudol 15 kíl a Marienka z vedľajšieho vchodu konečne zistila, že existuje.

No a na záver je tu ešte publikovanie štúdií. To sa pomerne dosť líši od publikovania blogového článku. Zatiaľ čo bloger si môže zverejniť čo len chce bez nejakej predpísanej formy či obsahu (a veľakrát si to vďaka popularite tohto média prečíta viac ľudí), vedecká štúdia to nemá ani zďaleka také jednoduché. Celý výskum je predložený komisii, ktorú tvoria ďalší vedci z daného odboru a ktorá ho podrobí prísnej recenzii. Hodnotia sa všetky aspekty práce, od hypotézy po samotné výsledky. Až keď štúdia prejde týmto hodnotením, môže byť publikovaná vo vedeckom časopise.

Veľakrát sa stane, že do médií sú vypustené ešte predbežné výsledky výskumu, ktoré neprešli komisiou a nie sú publikované v odbornom časopise. To neznamená, že nie sú pravdivé, len skutočne treba mať otvorenú myseľ a príliš sa neriadiť článkami, ktoré citujú “najnovšiu vedeckú štúdiu”.

Čo na záver?

Niekedy vám možno budem liezť na nervy s mojimi “mainstreamovými” názormi. To, že sa snažím pridržiavať tých faktov, ktoré majú v súčasnosti najväčšiu podporu z hľadiska EBM (Evidence Based Medicine = Medicíne založenej na dôkazoch) neznamená, že nie som otvorená iným názorom alebo že ich automaticky zavrhujem. Verím však tomu, že ak niečo nie je blbosť, tak si to časom určite nazbiera dostatok dôkazov a podporí ho dostatok nezávislých, relevantných štúdií – až sa to stane jedným zo všeobecne uznávaných faktov. Dovtedy som však skôr opatrná a snažím sa nepodľahnúť masovej hystérii. A dúfam, že vďaka tomuto článku budete mať aj vy vždy pred očami celý ten zložitý proces, ktorým si musí prejsť každá štúdia a budete sa na nich pozerať v trochu inom svetle…

 

Reklamy

3 thoughts on “VEDA NIE JE NUDA #2: Vedecká štúdia vs. vlastná skúsenosť

  1. Pravdupovediac, ja som tak pol na pol. Vela studii bolo urobenych (pred mnohymi rokmi) a doteraz su prehliadane (napr. vitamin C, ale uz sa brehy pohli napr. co sa tyka injekcii, ktore obsahuju gramy vitaminu C. Ale ide to hrozne pomaly). Na druhej strane je fakt otras, co podaktori (zeby ziskuchtivi?) sarlatani vedia povymyslat, nehladiac na hazard s ludskymi zivotmi.
    Podla mna je to vzdy skusenost, ci uz osobna alebo vedecka. Verim, ze aj ten najvacsi zastanca EBM, ak ma nieco svoje vyskusane, ze zabera, tak tomu viac veri ako svojim kolegom, ze? :) A najvacsie EBM je predsa, ze “Marienka z vedľajšieho vchodu konečne zistila, že existuje”. To je nahodou fajn dokaz :)
    Ked uz sme pri tom, ako vidis znamu konspiraciu, ze farmaceuticky priemysel blokuje objavy, ktore nemoze patentovat?

  2. Este raz som sa zamyslel :) a prisiel som na to, ze vlastne verim studiam, lebo vzdy ked ma nieco zaujme, tak si najprv zhromazdim rozne studie, najlepsie z hodnovernych zdrojov a citam, skumam, pytam sa ludi, ci to vyskusali (nazvyme to dokaz prezitia ;) tj. nieco nove vyskusali a prezili bez ujmy). V konecnom dosledku potom verim sebe, a to urcite kazdy, ci uz sa rozhodne tak alebo inak :))

    • Ahoj,

      určite nechcem tvrdiť, že osobná skúsenosť by pri našom rozhodovaní nemala hrať žiadnu úlohu a že by sme sa mali v diskusiách na výživársku tému vždy odosobniť (myslím, že to ani nie je možné), ale nemôžeme na základe takejto skúsenosti formulovať teórie a aplikovať ich na širokú populáciu – teda vydávať ich za niečo, čo zaberá na každého alebo na veľkú skupinu ľudí.

      Čo sa týka môjho názoru na akékoľvek konšpirácie – ja si myslím, že by sme nemali chodiť po svete s tým, že si nebudeme klásť otázky “čo ak..?”, že budeme pasívne prijímať názory, ktoré nám ponúkajú média a že nebudeme o ničom pochybovať. Ale mne skôr príde, že konšpirácie nie sú ani tak pre tých inteligentných, kriticky mysliacich ľudí, ale skôr pre ľudí, ktorí MUSIA niečomu veriť. Teda buď bezvýhradne veria, že je niečo biele alebo bezvýhradne veria, že je niečo čierne. Tie konšpirácie bývajú väčšinou len opakom iného extrému, čiže vlastne ďalší extrém.

      Teda aby som to nejako zhrnula, verím, že nie všetko je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá, vrátane toho, ako prebiehajú štúdie a ako to funguje vo farmaceutickom priemysle, ale tiež neverím, že farmaceutický priemysel je plný takých tých “Smrťožrútov”, ktorým ide len o zisk a napríklad zámerne zahmlievajú objavy, ktoré by mohli vyústiť do nižších ziskov. Pravda je asi niekde uprostred, aj keď ja rada verím tomu, že svet nie je taký skazený, ako si niektorí ľudia myslia :) Volajme to kľudne aj naivita, ale robí ma to šťastnejším človekom :D

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s