Ako tu tak sedím a rozmýšľam nad témou nového článku, tak si vravím, že dnes dám vám aj sebe trochu vydýchnuť a pojmem to trochu uvoľnenejšie…ale o to viac od srdca :)
Moja úplne najlepšia kamarátka z detstva, ktorá minulý rok štátnicovala, mi včera oznámila, že sa jej konečne podarilo nájsť si schopnú prácu. Že spoločnosť vyzerá super (v tej, ktorej pracovala nedávno, sa zamestnanci striedali ako na bežiacom páse), že má k dispozícii zaujímavé benefity (v tej predchádzajúcej bolo benefitom, keď ju šéf poslal do potravín, aby mu kúpila slnečnicové semienka), že má možnosť kariérneho rastu (v tej predchádzajúcej bola možnosť kariérneho rastu podmienená tým, koľko narážok na svoje pohlavie si je ochotná vypočuť). Nuž, oproti tomu ju teraz naozaj čaká práca snov…ibaže v Bratislave. Jop, zasa ďalší mladý človek, ktorý to nakoniec vzdal a odchádza z Prešova. Aj keď tomu predchádzal rok obrovskej snahy nájsť si niečo schopné na východnom Slovensku…
Prečo o tom píšem? Jednak, preto, lebo mi to už dva dni nejde vytriasť von z hlavy a jednak preto, lebo druhá najčastejšia otázka od mojich klientov (hneď po “A koľko asi tak schudnem za tri mesiace?“) je: “Dá sa tu v Prešove vôbec uživiť tým, čo robíte?“
