Moja strava na vysokej škole (1. časť)

Keď ľuďom poviem, čo mám vyštudované, väčšina hneď usúdi, že sa určite musím stravovať strašne zdravo a že kde sa objavím, tam som všetkým žiarivým príkladom. Hlavne počas samotného štúdia bolo pre mňa dosť stresujúce snažiť sa naplniť nejaké nevyslovené očakávania a neraz som radšej ostala bez poriadnej večere, než aby som si išla do spoločnej kuchynky zohriať rezeň, ktorý som si doniesla z domu, alebo urobiť jednoduché špagety, ktoré boli jedným z mála jedál, na ktoré som sa ešte po príchode zo školy zmohla. Trvalo mi roky, kým som sa naučila zosúladiť stravu a štúdium a niektoré veci som nezvládla vôbec. Posledné 2 roky som k tomu ešte začala trpieť strašným nechutenstvom, čoho čiastočnou príčinou bol pravdepodobne stiahnutý žalúdok, ale hlavne to, že sa mi jednoducho prejedli všetky lacné veci, ktoré som si mohla dovoliť a ktoré mi boli k dispozícii a začala som k ním mať neuveriteľný odpor. Nebolo to iba nedostatkom peňazí, ale napríklad aj tým, že bolo ťažké nakupovať pre jednu osobu, ak som neplánovala jesť jednu a tú istú potravinu týždeň v kuse.

Život na internáte si od vás z hľadiska správnej výživy vyžiada krutú daň a nech si vraví kto chce čo chce, častokrát nepomôže ani to, že väčšinu svojich dní trávite na prednáškach o tom, ako sa zdravo stravovať. Skôr by som povedala, že vás to akurát frustruje a cítite sa bezmocní a častokrát totálne neschopní. 

Každopádne, za mojich 6 rokov v Brne sa na mňa predsa len niečo nalepilo a mala som čas vyskúšať všelijaké stratégie, takže by som vám rada vyrozprávala nejaké tie postrehy. Nič si z toho nerobte, ako som už písala, trvalo mi roky, kým som niektoré veci dokázala aplikovať sama na seba a v niektorých prípadoch sa mi to dokonca nepodarilo vôbec. Ak vám ale aspoň niečo z toho trošku pomôže, moja misia bude splnená. Keďže je toho pomerne dosť a nechcela som zbytočne lietať z jednej oblasti do druhej, rozdelila som článok na viac častí a dnes vám prinášam prvú:

Nutričný špecialista si hľadá prácu: Časť prvá

Ako možno niektorí viete, ešte pred niekoľkými mesiacmi som bola študentkou VŠ a pripravovala som sa na štátnice. Dnes už som úspešnou absolventkou a hrdou majiteľkou veľmi atraktívne znejúceho titulu Nutričná špecialistka. V podstate som prvý človek na Slovensku, ktorý sa k tomuto prívlastku dostal štúdiom – a to je na jednej strane výhoda, na druhej prekliatie.

Momentálne si hľadám prácu a asi ste už dopredu uhádli, ako mi to ide :) Každopádne, rada by som sa s vami o celý tento ‘vtipný’ proces podelila, pretože určite nie som ani prvá ani posledná, ktorá má po niekoľkých mesiacoch evidencie na úrade práce chuť otrepať si hlavu o stenu.

Už hneď na začiatku som na pracovný trh vstupovala s obrovskou nevýhodou: Nebola som zvyknutá pracovať. Zatiaľ čo množstvo mojich rovesníkov už malo niekoľko skúseností s prácou popri škole, ja som do svojho rozvrhu počas štúdia nebola schopná napratať nič iné, než nočné dopĺňanie tovaru v Tescu. Výuku sme mali takmer vždy od pondelka do piatka, prednášky povinné, rozťahané po celom dni. Psychicky aj fyzicky sa to normálne dalo prežiť, aj keď sme samozrejme nadávali, no brigádu už skutočne nebolo kam vopchať.

V júni potom po piatich rokoch skončíte školu a odrazu zisťujete, že máte takmer prázdny životopis a nulové skúsenosti s hľadaním práce. Samozrejme, dalo sa čakať, že v 25 rokoch vás nikto nebude vodiť za ručičku a neponúkne vám ideálny job na zlatej tácke, takže hor sa do roboty: písanie životopisu, motivačných listov, vytvorenie profilov na pracovných portáloch, podanie žiadosti o absolventskú prax, obchádzanie možných zamestnávateľov…ale úplne na začiatok: ujasnenie si priorít. Kde chcete pracovať? Aké sú vaše základné podmienky, ktorých sa nezrieknete? Máte vôbec nejaké očakávania? Ja osobne som teda mala, ale prvá vec, ktorú ľudia z vášho okolia urobia, keď vyleziete z vysokej školy je, že vás promptne zbavia všetkých ilúzií. Dokonca by som prisahala, že niektorí stoja v rade a netrpezlivo vyčkávajú, kedy vás budú môcť slávnostne privítať v drsnej životnej realite:

“…A to si myslíš, že budeš mať akože na výber?”

“Ja na tvojom mieste vezmem prvú robotu, čo mi príde pod ruku a som rád, že mám aspoň niečo.”

“Nechápem, že sa nezbalíš a neutečieš niekam do zahraničia.”

“Máš tam niekoho známeho? Nie? Ani sa neunúvaj.”

Popravde, na väčšinu z týchto vecí prídete aj sami, bez vašich nápomocných “kamarátov”. Horšie je už nájsť niekoho, kto vo vás bude veriť, bude vás motivovať a hlavne nebude zelený závisťou už len pri myšlienke na to, že práve vy by ste mohli byť ten šťastlivec, ktorému sa vo svete podarí preraziť. Ak máte takých ľudí vo svojom okolí, držte sa ich a nepustite. Ostatných nejako odfiltrujte, pretože nízke sebavedomie budete mať po niekoľkých mesiacoch neúspešného hľadania práce aj bez ich pomoci.

A čo samotné hľadanie práce?

Svoj študijný odbor som vždy považovala za pomerne atraktívny, moderný a využiteľný. Už od prvého ročníka nám síce bolo vštepované, že realita je dosť odlišná a že nás rozhodne nečaká jednoduchá cesta, no človek nemôže byť úplný pesimista. Takže som do skutočného sveta vstupovala viac-menej ako realistka so sklonom k optimizmu a tu sú skutočné reality, ktoré na mňa čakali:

Realita č.1: Prečo by mal niekto zamestnávať absolventku VŠ s titulom magister, keď si počas jej štúdia stihli urobiť 3-mesačný výživársky kurz desiatky dievčat so strednou školou a nižšími platovými nárokmi? 

Realita č.2: Prečo by o mňa mali mať záujem výživové poradne, keď tie si vedia zaučiť aj bezdomovca? Niekto, kto vie o výžive viac, než celé vedenie dohromady, pre nich asi nie je ideálne riešenie… Ešte by nedajbože mohol prísť na to, že tie ich tabletky a čaje, čo ponúkajú, sú obyčajný podvod. Ale to vie predsa každý…či?

Realita č.3: Všetky zaujímavé pracovné ponuky, ktoré nájdete na internete, sú tam iba preto, lebo tam byť musia. Drvivá väčšina firiem má už dávno na pozíciu dosadeného šéfovu neter/synovca/vnuka/brata atď. V podstate toto je jedna veľká pravda, o ktorej som už dávno vedela a ktorú sa mi nepodarilo vyvrátiť: Ak sa chcete zamestnať a chcete sa zamestnať dobre (a nie ste informatik), tak jedine cez známeho alebo pomocou nejakého zázraku. Držím palce. 

Keď som si začínala hľadať prácu, tak som si povedala, že to najprv skúsim u nás v Prešove. Mrzí ma, že všetci mladí z východu musia odchádzať na západ, ak sa chcú mať v živote aspoň trochu lepšie. Okrem toho som chcela, aby mal aj niekto na východe šancu ísť za šikovným výživovým poradcom, ktorý sa mu nebude snažiť pchať popod nos nejaké komerčné výrobky a ktorý tu bude nielen pre tých, čo potrebujú schudnúť, ale aj pre tých, čo si nevedia rady napríklad s bezlepkovou diétou, diabetickou diétou, alebo kto naopak potrebuje pribrať po ťažkej chorobe. Ako 25-ročná absolventka som však najprv chcela niekde nabrať  viac skúseností pred tým, než sa do niečoho pustím sama. Viem, že v momente, keď sa zbalím a odídem preč, sa tu už tak skoro nevrátim. Otázka je, ako dlho ešte vydržím sedieť doma a žiť z maminých peňazí, než sa zlomím, vzdám sa svojho sna a pôjdem robiť do banky za okienko, alebo pôjdem skúšať šťastie niekam inam? Alebo sa naštvem a začnem zbierať skúsenosti vo svojej vlastne poradni? :) Väčší napinák ako Búrlivé víno, ale…

Pokračovanie nabudúce! :D

Aké je to študovať “zdravú výživu”?

Ak ste si prečítali môj úvodný článok alebo stránku “O mne“, tak už pravdepodobne viete, že som výživu vyštudovala na vysokej škole. A v tomto okamihu to začína byť strašne zaujímavé, lebo a) Kde na univerzite sa študuje zdravá výživa? a b) Čo je to vôbec za štúdium?

Zdravá výživa sa študuje na škole, ktorá vás ako jednu z prvých vecí naučí, že namiesto zdravej výživy by sa mal používať pojem správna výživa. To len tak na úvod, že som si tento pojem, ktorý budem strašne často používať, nevycucala z prsta :) Späť k veci: Výživu som vyštudovala na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a to konkrétne v bakalárskom odbore Nutričný terapeut a nadväzujúcom magisterskom odbore Nutričný špecialista. 5 rokov, ktoré vám nikto nevráti, ale to bol v podstate môj zámer: Ak už mám vyštudovať niečo, čomu sa možno ani v budúcnosti profesionálne nebudem venovať (lebo priznajme si, koľkí absolventi robia to, z čoho majú diplom? Presne tak…), tak nech je to aspoň niečo, čo nebudem nikdy ľutovať. Nechápte ma zle, ešte stále verím, že budem pracovať v oblasti výživy – veď som len pred pár mesiacmi skončila školu – ale keby sa aj náhodou stala nejaká katastrofa a ja by som skončila na nejakej výrobnej linke, tak viem, že som zbytočne nezabila 5 rokov, ale že mi moje štúdium dalo aspoň veľa do života.

Prijímacie skúšky

Na nutr. terapeuta robíte písomné skúšky z biológie a chémie, nie som si istá, či sa robí aj test študijných predpokladov – ja som ho robila, ale hlásila som sa aj na iný odbor, tak už nepamätám, vrámci ktorého to bolo. Keď som robila prijímačky ja, mali sme úplne rovnaké otázky ako mali tí, čo sa hlásili na medinu (mínus otázky z fyziky), takže mnohí do našej triedy zablúdili po tom, čo ich neprijali na štúdium všeobecného lekárstva. Ja osobne som bola jedna z mála, ktorá sa na medicínu vôbec nehlásila (grciam pri pohľade na krv) a zo začiatku som si o mojom odbore myslela menej, pretože som mala pocit, že medzi nami skončí práve ten “odpad” z prijímacieho konania. Čo bola, ako sa čoskoro ukázalo, úplná sprostosť. Celkovo bola latka v mojej triede postavená poriadne vysoko, mala som obrovské množstvo strašne šikovných spolužiačok, ale zároveň málokto svojou šikovnosťou vytŕčal zhora alebo zdola. Doteraz nechápem, ako sa niektorí moji spolužiaci mohli nedostať na medicínu, to podľa mňa iba vypovedá o tom, že na prijímačkách sa ani zďaleka nevyselektujú tí najlepší. Samozrejme ak niekto na naše štúdium vôbec nemal, tak sa s nami veľmi rýchlo rozlúčil už v prvom ročníku, ktorý bol priam Texaský masaker motorovou pílou. Ale to už sa dostávam k samotnému štúdiu.