VEDA NIE JE NUDA #3: Odtajnená aféra medzi tukmi a rakovinou

Neviem, ako začať dnešný článok, tak ho začnem úplne úprimne slovami, ktoré mi práve chodia po rozume a neviem ich dostať z hlavy: Už si začínam pripadať ako debil. 

Lebo…dala som si záväzok, že budem publikovať rôzne články na rôzne témy, ale nejakým nedopatrením vždy skončím pri hyperaktívnych absolventoch Vysokej školy čítania Zlatošových FB statusov, ktorí sa medzi nami pohybujú mysliac si, že bravčová masť je najzdravší tuk na svete a že pridávanie masla do kávy nie je diagnóza.

Aj vy máte v svojom okolí ľudí, čo vás vždy dokážu vytočiť? No ja napríklad nemám. Čuduj sa svete, všetci naokolo mňa sú strašne normálni a väčšinou sa na podstatných veciach zhodneme. Potom ale prídem na internet tam si pekne krásne dvihnem tlak, aby sa nepovedalo.

A viete čo, už ma vlastne strašne nebaví byť stále tá, ktorá vypisuje, že NADMERNÁ KONZUMÁCIA TUKOV NIE JE ZDRAVÁ a že NASÝTENÉ MASTNÉ KYSELINY NIE SÚ IBA NEŠKODNÉ TUKY NEPOCHOPENÉ MAINSTREAMOVOU SPOLOČNOSŤOU. Už by som niekedy napríklad rada napísala aj ódu na moju obľúbenú slaninu, ale nemôžem, aby to zasa niekto nepochopil tak, že si môžeme na noc obtočiť slaninu okolo hlavy pre jemnejšiu pleť a ráno ju všetku zjesť, ideálne s kávou, pre lepšie zdravie.

Dnes to teda opäť bude niečo v duchu vyššie uvedených caps-lockov, a teda napíšem vám ďalší z milióna dôvodov, prečo by ste nemali slepo dôverovať tým, ktorí nevidia problém v prepchávaní sa tukmi.

VEDA NIE JE NUDA #2: Vedecká štúdia vs. vlastná skúsenosť

Kedysi, keď veda ešte nebola tak vpredu a nemala také možnosti aké má dnes, tak sa ľudia zvykli opierať hlavne o svoje vlastné skúsenosti. Do dnes je to niečo, čo hrá dôležitú úlohu v našom rozhodovaní. Niekedy až príliš dôležitú… Tento článok popisuje tie najzásadnejšie rozdiely medzi osobnou skúsenosťou a vedeckou štúdiou a vysvetľuje, prečo odborná verejnosť kladie taký veľký dôraz na výsledky výskumov a dookola sa nimi oháňa. Existuje však aj niečo, čo majú štúdie aj skúsenosti spoločné – nie je na nich 100% spoľahnutie :) Ale na čo vlastne je?

“A čo si myslíte, že tie vaše štúdie sú neomylné?!”

Keby som chcela spočítať, koľkokrát som počula alebo čítala niečo podobné v internetových diskusiách, tak by mi prsty na rukách určite nevystačili. Jasné, že štúdie nie sú neomylné. Dokonca majú všetky tie omyly a skreslenia, ktoré sa pri uskutočňovaní štúdie môžu vyskytnúť, aj svoje vlastné kategórie a názvy a vedci s nimi vždy rátajú a snažia sa ich odhaliť.

Musia napríklad rátať s tým, že sa ich štúdie zúčastní len určitý typ spolupracujúcich ľudí s odlišnými vlastnosťami, než tí nespolupracujúci, pričom nespolupracujúci ľudia môžu byť všeobecne viac ignorantskí aj ku svojmu zdraviu (tzv. selektívne skreslenie).  Musia si pripustiť aj to, že matky chorých detí si počas štúdie veľakrát skôr spomenú na históriu ich príznakov než matky zdravých detí, ktoré tomu nikdy nevenovali toľkú pozornosť (tzv. recall bias). U štúdií uskutočňovaných na hospitalizovaných pacientoch zasa môže dôjsť k určitému skresleniu v dôsledku pôsobenia faktorov, ktoré týchto ľudí dostali do nemocnice na prvom mieste (tzv. Berksonov paradox) a pod. 

Ale aj v našich vlastných úsudkoch funguje množstvo skreslení, pričom, keďže sa jedná o subjektívny pohľad, je väčšia šanca, že tieto skreslenia nastanú a zároveň aj väčšia šanca, že ich prehliadneme.

O informačnom skreslení hovoríme vtedy, ak veríme, že čím viac zdrojov a informácií máme ako podklad k našim zisteniam, tým sú presnejšie a pravdivejšie. Konfirmačné skreslenie je, keď nevedomky uprednostňujeme tie informácie a interpretácie, ktoré podporujú náš vlastný názor. A tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej…

Tak ako náš vlastný názor, tak ani výsledky štúdií nie sú automaticky do kameňa vytesaný fakt, ale to ani nikto rozumný nikdy netvrdil. Na druhej strane sú tu však ľudia, ktorí kladú svoju osobnú skúsenosť nad všetky štúdie a vedecké poznatky. A to nie je OK. Internet a sociálne siete sú plné tých, ktorí sa bijú za svoju pravdu a presviedčajú ostatných len na základe toho, že na nich daný postup fungoval. Je to najčastejší argument v internetových konverzáciách, ale čo je horšie, je to aj najsilnejšia zbraň mnohých samozvaných výživových “odborníkov”. Ale len preto, lebo vy túto zbraň necháte v rukách:)

Takže je najvyšší čas vysvetliť si, prečo je obrovský rozdiel medzi štúdiou, pod ktorou je podpísaných šesť autorov a medzi osobnou skúsenosťou šiestich ľudí.

VEDA NIE JE NUDA: Nedržte diéty, lebo si zničíte metabolizmus…alebo tak nejako.

Už je to niečo vyše roka, odkedy som začala chudnúť s mojou prvou klientkou. Píšem “už”, ale v skutočnosti to je “ešte iba”. Jeden rok je logicky strašne krátka doba na to, aby sa človek profesionálne nejako veľavýznamne posunul, aj keď sa mu môže zdať pravý opak.

Jeden rok je zároveň pomerne dlhá doba na pozorovanie procesu chudnutia: chvíľu sa darí, chvíľu zasa nie, chvíľu to ide ako po masle, chvíľu sa trápime ako v lete na saniach. Niekedy môžeme na večeru spráskať celú pizzu a vôbec nás to nepoznačí a inokedy si iba zívneme a priberieme zo vzduchu. Keby sme poznali presný dôvod, prečo to tak je, chudlo by sa nám lepšie. Môžeme sa však aspoň pokúsiť porozumieť procesom a princípom, ktoré k tomu vedú.

O to sa snaží aj článok zo stránky Precision Nutrition. Je dlhý, ale výborný. Rozhodla som sa ho spracovať do dnešného blogu – ide teda o voľný preklad doplnený mojimi poznámkami a postrehmi. Trochu skrátený, ale aj tak s k nemu môžete urobiť kávu alebo čaj :)