3 obľúbené (a nepravdivé) frázy výživových poradcov

Keďže mám pre vás v novom roku naplánovaných okrem iného aj množstvo náročnejších článkov, poďme si najprv trochu odľahčiť atmosféru. Prichystala som si 3 hlášky, ktoré si často prečítate na stránkach vašich obľúbených lifestyle koučov. A tým “často” myslím takmer neustále. Nič by na tom nebolo, ak by sa nejednalo o pochybné polopravdy až úplné blbosti, ale veď vlastne posúďte sami :)

nepravdive-vyroky

Read More »

Reklamy

Dá sa na východnom Slovensku uživiť ako nutričný terapeut?

Ako tu tak sedím a rozmýšľam nad témou nového článku, tak si vravím, že dnes dám vám aj sebe trochu vydýchnuť a pojmem to trochu uvoľnenejšie…ale o to viac od srdca :)

Moja úplne najlepšia kamarátka z detstva, ktorá minulý rok štátnicovala, mi včera oznámila, že sa jej konečne podarilo nájsť si schopnú prácu. Že spoločnosť vyzerá super (v tej, ktorej pracovala nedávno, sa zamestnanci striedali ako na bežiacom páse), že má k dispozícii zaujímavé benefity (v tej predchádzajúcej bolo benefitom, keď ju šéf poslal do potravín, aby mu kúpila slnečnicové semienka), že má možnosť kariérneho rastu (v tej predchádzajúcej bola možnosť kariérneho rastu podmienená tým, koľko narážok na svoje pohlavie si je ochotná vypočuť). Nuž, oproti tomu ju teraz naozaj čaká práca snov…ibaže v Bratislave. Jop, zasa ďalší mladý človek, ktorý to nakoniec vzdal a odchádza z Prešova. Aj keď tomu predchádzal rok obrovskej snahy nájsť si niečo schopné na východnom Slovensku…

Prečo o tom píšem? Jednak, preto, lebo mi to už dva dni nejde vytriasť von z hlavy a jednak preto, lebo druhá najčastejšia otázka od mojich klientov (hneď po “A koľko asi tak schudnem za tri mesiace?“) je: “ sa tu v Prešove vôbec uživiť tým, čo robíte?

Oznam pre moju mamičku: Toto je ilustračný obrázok. Nič ti netajím, nie som zasnúbená!
Oznam pre moju mamičku: Toto je ilustračný obrázok. Nič som ti nezabudla oznámiť.

Read More »

Výživový poradca vs. lekár vs. nutričný terapeut

Napätie medzi alternatívnymi výživovými poradcami  a lekármi sa stupňuje. Lekári tvrdia, že poradcovia nie sú dostatočne vzdelaní a kompetentní radiť ľuďom v oblasti výživy a poradcovia zasa vyhlasujú, že lekári sa výžive nerozumejú, tiež im ide iba o zisk a na poradcov útočia, lebo im závidia. Rozhodla som sa preto napísať svoj pohľad na súčasnú úroveň výživového poradenstva a pokúsila som sa ozrejmiť  dôvody, prečo (konkrétne mne) ležia mnohí výživoví poradcovia v zuboch. Ak ste dnes na tomto blogu prvýkrát a nepoznáte ma: Som zdravotníčka, mám 5-ročné vysokoškolské vzdelanie v oblasti výživy a výžive sa venujem aj naďalej v praxi. 

Read More »

Zápisky nutriholičky nielen o výžive

company relocatedNevýhodou tohto môjho blogu je strašne dlhá práca na jednom článku. Je to hlavne moja vina, lebo sa so všetkým babrem, ale vždy si vravím, že väčšia hanba by bola zverejňovať sprostosti a neoverené bájky. Avšak čím viac svojho denného času investujem do výživy, samovzdelávania a do práce všeobecne, tým viac sa mi chce písať a o všetko sa s niekým deliť.

A viete, ako som vám raz dávno vravela, že možno budem viac písať o tej biznis stránke mojej práce nutričnej špecialistky? Tak ja som tento nápad potom doma v súkromí tak nejako zavrhla, lebo si vravím, že “Judita, šak ty nevieš ako sa robí biznis. O čom chceš vlastne písať, čo tým ľuďom môžeš dať?” Moja prvá odpoveď bola samozrejme NIČ a pri tom to aj ostalo.

Read More »

Prvé úspechy z mojej poradne. YES! :)

poradnaMožno sa vám zdá, že som bola posledné týždne zúfalo neproduktívna, ale skutočnosť je taká….že som bola posledné týždne fakt zúfalo neproduktívna :(

Základný problém nastal, keď som sa presťahovalado nového bytu s priateľom a narušila sa tak moja vnútorná rovnováha, ktorú sa teraz snažím nanovo naprogramovať :D Akože býva sa mi super, ale keď stratíte miesto, kde ste roky sedeli a plodili nápady a písali články, tak si musíte nájsť nové, a to sa mi zatiaľ nepodarilo. Zatiaľ to zakaždým dopadne tak, že skončím na pohovke v obývačke s notebookom na kolenách a pred telkou v ktorej beží Súdna sieň a nikto to nepozerá ale vypnúť sa to nemôže, lebo “Aha, počkaj, už ide vyhlásiť verdikt v mene Slovenskej republiky.”

Dočasne teda môj mozog funguje v núdzovom režime a nápady na články dostáva výhradne počas pracovnej doby, preto je aj dnešný článok do určitej miery o mojej práci.

Read More »

Veľký vlákninový špeciál

fiberPoviem vám jedno veľké tajomstvo…vždy som mala panický strach z vlákniny. Teda nie z konzumácie vlákniny ale z toho, že si ju vytiahnem na štátniciach a budem o nej musieť rozprávať :D Vláknina bola jedna z tých tém, ktoré sme rozoberali na mnohých predmetoch zároveň a prednášali nám o nej rôzni vyučujúci a – a teraz nepreháňam – ZAKAŽDÝM nám vraveli niečo iné. 5 rokov som nebola schopná dopracovať sa k tomu, čo vlastne robí rozpustná vláknina, čo robí nerozpustná vláknina a aký je medzi nimi rozdiel. A teraz si vravíte “Booože, to akože fakt? Veď JA viem, aký je rozdiel medzi rozpustnou a nerozpustnou vlákninou!” Ale naozaj viete?

Read More »

Kariérny špeciál: Aký je vhodný vek na splnenie svojho sna?

Ehm…Viem, že môj posledný článok je z 23. januára, ale môžeme sa tváriť, akoby nič? :D

Teda samozrejme vám aspoň vysvetlím, čo sa za tie 2 mesiace stalo. Toľko vám určite dlžím…

Pred dvoma mesiacmi som dostala veľmi zaujímavú ponuku. Mohla som viesť a po čase aj vlastniť vlastnú výživovú poradňu, avšak jeden zo zádrheľov bol, že som si v nej tak úplne nemohla robiť, čo chcem. Celý systém poradenstva bol spútaný určitými pravidlami a na “vlastnú tvorbu” neostávalo veľa priestoru. Skrátka, svoje vlastné vedomosti a skúsenosti som mohla využívať len do určitej miery, potom nasledovali pomerne dosť prísne pravidlá.
Vždy som túžila mať vlastnú výživovú poradňu. Priznám sa ale, že som to vnímala skôr v zmysle: “Áno, Juditka, raz budeš mať aj ty svoju poradňu, len musíš byť trpezlivá a prežiť možno trochu menej atraktívne pracovné príležitosti, ale raz to určite príde.” Takže keď sa objavila spomínaná ponuka, bolo to pre mňa lákavé. Viac, než lákavé. Vlastná poradňa! Veď to ani nevadí, že nebudem môcť hrať podľa svojich pravidiel, každý niekde začína a toto rozhodne nie je zlý odrazový mostík. Niekomu by sa o tom ani nesnívalo.

Nasledovalo 3-týždňové školenie. Áno, toľko skúseností majú začínajúci výživoví poradcovia v danej firme. Ale aby som bola fér, dalo mi to veľa. Nie veľa vedomostí, ale veľa skúseností. Vždy som sa tak trochu hrozila konzultácie so svojim prvým klientom. Mala som v hlave myšlienky typu: “Spozná ten človek, že je môj prvý klient v živote?” “Čo ak budem úplne nemožná!?” Nakoniec bolo školenie tak šialene intenzívne, že keď som si konečne spomenula na nejakého prvého klienta a na moje obavy, sedel už oproti mne desiaty klient. Vyskúšala som si komunikáciu s rôznymi typmi ľudí, naučila som sa pracovať v časovom strese a s piatimi ľuďmi za mojim chrbtom, ktorí ma boli pripravení po ukončení konzultácie hodnotiť a kritizovať. To najlepšie na tom je, že som si uvedomila, že to dokážem robiť. Dokážem pracovať v strese, dokážem zvládať extrémne situácie a čo je hlavné, dokážem zo svojej pamäte vytiahnuť tie správne veci a náležite ich použiť. O tom som kedysi pochybovala :D Bože, keby len o tom! Ja som o sebe neuveriteľne pochybovala a sama od seba by som si asi netrúfla po škole založiť vlastnú prax. A ajhľa, tu som bola, po troch týždňoch školenia, pripravená viesť vlastnú eseročku. A prečo by aj nie? Nemala som predsa 3-týždňové vedomosti, ale 5 rokov + 3-týždňové vedomosti a okolo seba ľudí, ktorí mi denno denne dokazovali, že sa to dá. Narozdiel od uplynulých rokov, keď sa vám všetci snažili natlačiť do hlavy, že splnenie kariérneho sna je vaša cieľová stanica, do ktorej dorazíte najskôr tak za 20-30 rokov.

Tento môj “príbeh” však pravdepodobne nemá taký koniec, ako čakáte. Celá príležitosť pred týždňom padla. Vyskytli sa komplikácie a aby som to skrátila, ponuku som musela odmietnuť. Takže odrazu som sa ocitla tam, kde som bola na začiatku, až kým som si neuvedomila, že to vlastne nie je ani zďaleka pravda. Na začiatku som totiž nemala žiadne sebavedomie a žiadne vedomosti o tom, ako sa zakladá a vedie samostatná zárobková činnosť. Teraz mám aj aj, a je v podstate len na mne, ako s tým naložím. Mohla by som trocha pofňukať nad stratou zaujímavej príležitosti a pre zmenu si vyskúšať tradičné plnenie sna trvajúce polovicu môjho života, alebo z toho všetkého môžem vyťažiť čo najviac a pokračovať kde som začala: O niekoľko odvážnych levelov vyššie, než by absolventovi odporučil jeho kariérny poradca…

Takže som sa rozhodla založiť si vlastnú výživovú poradňu. A som z toho úplne nadšená a zároveň na prášky a je to geniálny pocit :D Pýtate sa, či neriskujem veľa? A neriskujeme veľa nerobením toho, čo robiť skutočne chceme? Nikde nie je predpísaná veková hranica na splnenie sna. Ja si ho veľmi rada splním ako 26-ročná. Nemám totiž potom absolútne žiaden problém vymyslieť si nový…

Ak by ste chceli vedieť, koľko nervov, potu a sĺz stojí priemerného mladého človeka kariéra snov, môžem vám podávať pravidelné informácie :) Sama by som si to celkom rada zdokumentovala… Dajte vedieť! ;)

Nutričný špecialista si hľadá prácu: Časť prvá

Ako možno niektorí viete, ešte pred niekoľkými mesiacmi som bola študentkou VŠ a pripravovala som sa na štátnice. Dnes už som úspešnou absolventkou a hrdou majiteľkou veľmi atraktívne znejúceho titulu Nutričná špecialistka. V podstate som prvý človek na Slovensku, ktorý sa k tomuto prívlastku dostal štúdiom – a to je na jednej strane výhoda, na druhej prekliatie.

Momentálne si hľadám prácu a asi ste už dopredu uhádli, ako mi to ide :) Každopádne, rada by som sa s vami o celý tento ‘vtipný’ proces podelila, pretože určite nie som ani prvá ani posledná, ktorá má po niekoľkých mesiacoch evidencie na úrade práce chuť otrepať si hlavu o stenu.

Už hneď na začiatku som na pracovný trh vstupovala s obrovskou nevýhodou: Nebola som zvyknutá pracovať. Zatiaľ čo množstvo mojich rovesníkov už malo niekoľko skúseností s prácou popri škole, ja som do svojho rozvrhu počas štúdia nebola schopná napratať nič iné, než nočné dopĺňanie tovaru v Tescu. Výuku sme mali takmer vždy od pondelka do piatka, prednášky povinné, rozťahané po celom dni. Psychicky aj fyzicky sa to normálne dalo prežiť, aj keď sme samozrejme nadávali, no brigádu už skutočne nebolo kam vopchať.

V júni potom po piatich rokoch skončíte školu a odrazu zisťujete, že máte takmer prázdny životopis a nulové skúsenosti s hľadaním práce. Samozrejme, dalo sa čakať, že v 25 rokoch vás nikto nebude vodiť za ručičku a neponúkne vám ideálny job na zlatej tácke, takže hor sa do roboty: písanie životopisu, motivačných listov, vytvorenie profilov na pracovných portáloch, podanie žiadosti o absolventskú prax, obchádzanie možných zamestnávateľov…ale úplne na začiatok: ujasnenie si priorít. Kde chcete pracovať? Aké sú vaše základné podmienky, ktorých sa nezrieknete? Máte vôbec nejaké očakávania? Ja osobne som teda mala, ale prvá vec, ktorú ľudia z vášho okolia urobia, keď vyleziete z vysokej školy je, že vás promptne zbavia všetkých ilúzií. Dokonca by som prisahala, že niektorí stoja v rade a netrpezlivo vyčkávajú, kedy vás budú môcť slávnostne privítať v drsnej životnej realite:

“…A to si myslíš, že budeš mať akože na výber?”

“Ja na tvojom mieste vezmem prvú robotu, čo mi príde pod ruku a som rád, že mám aspoň niečo.”

“Nechápem, že sa nezbalíš a neutečieš niekam do zahraničia.”

“Máš tam niekoho známeho? Nie? Ani sa neunúvaj.”

Popravde, na väčšinu z týchto vecí prídete aj sami, bez vašich nápomocných “kamarátov”. Horšie je už nájsť niekoho, kto vo vás bude veriť, bude vás motivovať a hlavne nebude zelený závisťou už len pri myšlienke na to, že práve vy by ste mohli byť ten šťastlivec, ktorému sa vo svete podarí preraziť. Ak máte takých ľudí vo svojom okolí, držte sa ich a nepustite. Ostatných nejako odfiltrujte, pretože nízke sebavedomie budete mať po niekoľkých mesiacoch neúspešného hľadania práce aj bez ich pomoci.

A čo samotné hľadanie práce?

Svoj študijný odbor som vždy považovala za pomerne atraktívny, moderný a využiteľný. Už od prvého ročníka nám síce bolo vštepované, že realita je dosť odlišná a že nás rozhodne nečaká jednoduchá cesta, no človek nemôže byť úplný pesimista. Takže som do skutočného sveta vstupovala viac-menej ako realistka so sklonom k optimizmu a tu sú skutočné reality, ktoré na mňa čakali:

Realita č.1: Prečo by mal niekto zamestnávať absolventku VŠ s titulom magister, keď si počas jej štúdia stihli urobiť 3-mesačný výživársky kurz desiatky dievčat so strednou školou a nižšími platovými nárokmi? 

Realita č.2: Prečo by o mňa mali mať záujem výživové poradne, keď tie si vedia zaučiť aj bezdomovca? Niekto, kto vie o výžive viac, než celé vedenie dohromady, pre nich asi nie je ideálne riešenie… Ešte by nedajbože mohol prísť na to, že tie ich tabletky a čaje, čo ponúkajú, sú obyčajný podvod. Ale to vie predsa každý…či?

Realita č.3: Všetky zaujímavé pracovné ponuky, ktoré nájdete na internete, sú tam iba preto, lebo tam byť musia. Drvivá väčšina firiem má už dávno na pozíciu dosadeného šéfovu neter/synovca/vnuka/brata atď. V podstate toto je jedna veľká pravda, o ktorej som už dávno vedela a ktorú sa mi nepodarilo vyvrátiť: Ak sa chcete zamestnať a chcete sa zamestnať dobre (a nie ste informatik), tak jedine cez známeho alebo pomocou nejakého zázraku. Držím palce. 

Keď som si začínala hľadať prácu, tak som si povedala, že to najprv skúsim u nás v Prešove. Mrzí ma, že všetci mladí z východu musia odchádzať na západ, ak sa chcú mať v živote aspoň trochu lepšie. Okrem toho som chcela, aby mal aj niekto na východe šancu ísť za šikovným výživovým poradcom, ktorý sa mu nebude snažiť pchať popod nos nejaké komerčné výrobky a ktorý tu bude nielen pre tých, čo potrebujú schudnúť, ale aj pre tých, čo si nevedia rady napríklad s bezlepkovou diétou, diabetickou diétou, alebo kto naopak potrebuje pribrať po ťažkej chorobe. Ako 25-ročná absolventka som však najprv chcela niekde nabrať  viac skúseností pred tým, než sa do niečoho pustím sama. Viem, že v momente, keď sa zbalím a odídem preč, sa tu už tak skoro nevrátim. Otázka je, ako dlho ešte vydržím sedieť doma a žiť z maminých peňazí, než sa zlomím, vzdám sa svojho sna a pôjdem robiť do banky za okienko, alebo pôjdem skúšať šťastie niekam inam? Alebo sa naštvem a začnem zbierať skúsenosti vo svojej vlastne poradni? :) Väčší napinák ako Búrlivé víno, ale…

Pokračovanie nabudúce! :D

Aké je to študovať “zdravú výživu”?

Ak ste si prečítali môj úvodný článok alebo stránku “O mne“, tak už pravdepodobne viete, že som výživu vyštudovala na vysokej škole. A v tomto okamihu to začína byť strašne zaujímavé, lebo a) Kde na univerzite sa študuje zdravá výživa? a b) Čo je to vôbec za štúdium?

mu-lf

Zdravá výživa sa študuje na škole, ktorá vás ako jednu z prvých vecí naučí, že namiesto zdravej výživy by sa mal používať pojem správna výživa. To len tak na úvod, že som si tento pojem, ktorý budem strašne často používať, nevycucala z prsta :) Späť k veci: Výživu som vyštudovala na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a to konkrétne v bakalárskom odbore Nutričný terapeut a nadväzujúcom magisterskom odbore Nutričný špecialista. 5 rokov, ktoré vám nikto nevráti, ale to bol v podstate môj zámer: Ak už mám vyštudovať niečo, čomu sa možno ani v budúcnosti profesionálne nebudem venovať (lebo priznajme si, koľkí absolventi robia to, z čoho majú diplom? Presne tak…), tak nech je to aspoň niečo, čo nebudem nikdy ľutovať. Nechápte ma zle, ešte stále verím, že budem pracovať v oblasti výživy – veď som len pred pár mesiacmi skončila školu – ale keby sa aj náhodou stala nejaká katastrofa a ja by som skončila na nejakej výrobnej linke, tak viem, že som zbytočne nezabila 5 rokov, ale že mi moje štúdium dalo aspoň veľa do života.

Prijímacie skúšky

Na nutr. terapeuta robíte písomné skúšky z biológie a chémie, nie som si istá, či sa robí aj test študijných predpokladov – ja som ho robila, ale hlásila som sa aj na iný odbor, tak už nepamätám, vrámci ktorého to bolo. Keď som robila prijímačky ja, mali sme úplne rovnaké otázky ako mali tí, čo sa hlásili na medinu (mínus otázky z fyziky), takže mnohí do našej triedy zablúdili po tom, čo ich neprijali na štúdium všeobecného lekárstva. Ja osobne som bola jedna z mála, ktorá sa na medicínu vôbec nehlásila (grciam pri pohľade na krv) a zo začiatku som si o mojom odbore myslela menej, pretože som mala pocit, že medzi nami skončí práve ten “odpad” z prijímacieho konania. Čo bola, ako sa čoskoro ukázalo, úplná sprostosť. Celkovo bola latka v mojej triede postavená poriadne vysoko, mala som obrovské množstvo strašne šikovných spolužiačok, ale zároveň málokto svojou šikovnosťou vytŕčal zhora alebo zdola. Doteraz nechápem, ako sa niektorí moji spolužiaci mohli nedostať na medicínu, to podľa mňa iba vypovedá o tom, že na prijímačkách sa ani zďaleka nevyselektujú tí najlepší. Samozrejme ak niekto na naše štúdium vôbec nemal, tak sa s nami veľmi rýchlo rozlúčil už v prvom ročníku, ktorý bol priam Texaský masaker motorovou pílou. Ale to už sa dostávam k samotnému štúdiu.

Read More »